Hriech
Hriech nie je iba odmietnutím Boha a jeho plánu pre nás, ale aj nástrojom našej bolesti a deštrukcie života
„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (Jn 1, 8 – 10)
Vojak, slúžiaci v Indonézii, si kúpil na trhu opicu. Bol totiž sám a chcel mať nejakého spoločníka v živote, s ktorým by mu bolo veselšie. Keď si ju vzal na ruky a začal sa s ňou hrať, spozoroval, že je akási šteklivá, či skôr precitlivená na dotyk v oblasti pásu. Najskôr tomu nevenoval pozornosť, no však čím dlhšie sa s ňou hral, začalo mu byť jasné, že to nie je iba šteklivosť, ale skôr reakcia na bolesť. To ho viedlo k tomu, aby preskúmal, čo tam je. Ako rozhrnul srsť, ihneď zbadal na koži odreninu. Keď rozhrnul ešte viac, objavil tenký drôt omotaný okolo celého pása úbohého zvieraťa. Bol úplne napnutý a bolo vidieť ako sa zarezáva do kože. Nevedel odkiaľ sa tam drôt dostal, ale jedno bolo isté. Keď bola opica ešte malá, ktosi ju omotal okolo pása drôtom a nikdy viac ho už neodstránil. Ako opica rástla, drôt sa stále viac a viac zarezával do jej tela. Večer sa pripravil na malý zákrok. Jemne ostrihal srsť okolo miesta drôtu a potom veľmi opatrne preštikol kliešťami drôt. Stiahnutá koža sa začala pomaly narovnávať a bolo vidieť, akoby záchvev úľavy prešiel po celom tele zvieraťa. Krátko po tomto chirurgickom zákroku opica ešte stále ležala na stole, pokojná, a trpezlivo pozerala svojimi užasnutými očami na svojho osloboditeľa. Chvíľu len tak nehybne ležala, akoby nechcela veriť, že je už po tom. Potom zrazu vyskočila, skočila na zem, a zas hore na stôl, až nakoniec sa zavesila vojakovi na krk, škriekajúc čosi nezrozumiteľné. Vojak cítil túto jej neopísateľnú radosť, a vidiac ju ako sa ku nemu túli, si uvedomil, že malá opica robí to, čo robila, keď bola malá a cítila radosť. Zavesila sa na krk svojej mame a pevne sa ku nej pritúlila.
Svet zmenil pohľad na hriech. Mnohí výrobcovia týmto pojmom doslova ochucujú a ozdobujú svoje výrobky a reklamy, aby boli príťažlivejšie. Žartuje sa o ňom, akoby bol tou najnevinnejšou vecou na svete. Zdá sa, že súčasný človek sa už hriechu nebojí. Má strach zo znečistenia ovzdušia, z cholesterolu, zo zákerných chorôb tela, z teroristov, z vojen, ale hriech preňho stratil niekdajšie nebezpečenstvo.
Prieskum verejnej mienky o tom, čo ľudia považujú za hriech, by nás asi vydesil, pretože dnes je relatívne všetko, teda aj hriech. Argumentácia „a čo je na tom zlé?” má magickú silu rozptýliť akékoľvek výčitky svedomia. A keď sa už predsa len pripustí nejaké zlyhanie, radšej sa hovorí o chybe, lebo „mýliť sa je ľudské”.
Čo je vlastne hriech? Hriech je obrátiť sa Bohu chrbtom, odmietnuť to, k čomu nás pozýva, a robiť si po svojom. Je to útek od toho, pre čo sme stvorení – je to útek od Lásky.
Človek nehreší pre hrešenie, ale preto, že chce získať čosi viac. Dobrovoľne si nikdy nevyberáme niečo, čo by sa nám nepáčilo, čo by nás nepriťahovalo, čo by nám nesľubovalo zlepšenie momentálnej situácie. Bohu sa obraciame chrbtom práve preto, lebo si myslíme, že inde dostaneme viac, ako nám ponúka On. Hriech vždy priťahuje, okúzľuje. Je to osvedčená a inteligentná taktika diabla. Sľubuje niečo na prvý pohľad dobré, ale potom sľub nejako prekrúti a vezme nám aj to, čo sme mali. Hriech teda znamená naletieť na príťažlivé klamstvo.
Veľa ľudí stráca vieru len z toho dôvodu, lebo žije v hriechu.
Čím menej vnímajú ľudia svoje hriechy, tým zvedavejší sú na cudzie. Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. Keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť. (sv. Augustín)
Otázky na zamyslenie:
- Je pre mňa hriech hriechom alebo som ho tiež zrelativizoval/a?
- Čo robím, keď zhreším?
- Čo mi hovoria tieto hriechy: pýcha, lakomstvo, smilstvo, hnev, závisť, obžerstvo, lenivosť?
7 hlavných hriechov
Hriech je ako vírus – môže skoliť aj toho najsilnejšieho človeka.
Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. (Gal 5, 18 – 23)
Istý muž je šťastne zosobášený. Je spokojný so svojou prácou ako stredoškolský profesor a zarába pekné peniaze. Štvrť, v ktorej žije, je slušná a jeho deti navštevujú dobré školy. Má mnoho známych. Skrátka, dieťa šťasteny.
Vtom dostane pozvanie na stretávku po 20 rokoch od skončenia školy. Rozhodne sa, že pôjde. Je zvedavý, ako sa vodí jeho spolužiakom.
Na stretnutí zistí, že mnoho jeho bývalých spolužiakov zarába omnoho viac, než zarába on. Ich zamestnania sa zdajú byť vzrušujúcejšie než je jeho. Žijú v bohatých mestských štvrtiach. Ich deti navštevujú výberové súkromné školy. Navyše, mnohí z jeho spolužiakov si zobrali za manželky ženy, ktoré sú vzdelanejšie, ba i príťažlivejšie, než tá jeho. Jasne povedané, veľké množstvo jeho bývalých spolužiakov dosiahli vyšší spoločenský, ekonomický a profesionálny status, než on.
Ako sa tento náš profesor asi cítil, keď sa po víkendovej stretávke vrátil domov? Menejcenný. Trýznený pocitom zlyhania. Mrzutý voči svojej žene. Kritický voči vzdelaniu, ktoré dostávajú jeho deti. Nespokojný s jednotvárnosťou jeho práce s priemernou mzdou, ktorú zarába. Čo sa vlastne počas víkendu stalo? Zmenilo sa v skutočnosti niečo v profesorovom živote počas tých troch dní? Je jeho žena škaredšia? Znížili mu plat? Zhoršilo sa niečo na kvalite vyučovania v školách, ktorú navštevovali jeho deti?
V skutočnosti, objektívne sa v jeho živote v tento pondelok nezmenilo nič. Čo sa ale predsa zmenilo je nový pohľad, ktorý má profesor na seba samého. Závisť voči jeho bývalým spolužiakom sa pre neho stala zdrojom psychickej bolesti, ktorá silne ovplyvňuje to, ako sa cíti v súvislosti s mnohými vecami. Otázka však znie: prečo vlastne závidí?
Závisť iba berie. Nikdy sa nenasýti duša závistlivého človeka. Závistlivé oko vidí v cudzom dobre vlastné zlo. Kto z nás kresťanov už nesľúbil, že viac nikoho nebude odsudzovať, alebo že nikomu nebude závidieť? Kto z nás dodržal svoj sľub? Všetci fungujeme po starom. So svojimi vášňami žijeme desať, dvadsať, päťdesiat rokov a tvrdíme, že sme dobrí kresťania. Ale nič sa v našich životoch nezmenilo, akí sme boli, takí sme aj ostali. Obrátili sme naruby sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti.
Pýchu sme nazvali zdravým sebavedomím, lakomstvo zákonom ekonomiky, smilstvo zdravým biologickým inštinktom, nestriedmosť vyššou životnou úrovňou, surovú závisť a nenávisť bojom o spravodlivosť a politickú slobodu, hnev rozhorčením nad názormi druhých, a lenivosť sme nazvali filozofickým postojom.
Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov. (sv. Izák Sýrsky)
Otázky na zamyslenie:
- Čo mi hovoria tieto hriechy: pýcha, lakomstvo, smilstvo, hnev, závisť, obžerstvo, lenivosť?
- Ako sa chcem postaviť voči nim?