História farnosti i kostola
V Seriesparochiarum at parochum z roku 1884 je uvedené, že farnosť Assakurt bola založená v roku 1710 a matriky sa viedli od roku 1787. Matrika z roku 1787 sa nachádza v archíve Rímsko-katolíckej farnosti Nové Sady, ale zvláštnosťou je, že bola objavená matrika krstov, sobášov a pohrebov z roku 1747 ako zväzok II. (poz. ručný papier z Bazin – Pezinok papiereň patrila Pálfiovcom, o čom svedčí filigrán s motívom známeho pálfiovského rodového znaku ), (taktiež archív Rím.kat farský úrad), ktorú Seriesparochiarum at parochum tiež spomína. Je evidentné, že prvým miestnym kaplánom, ktorý tu už rezidoval bol františkánsky páter z hlohoveckého kláštora EdmundusBélai, ktorý bol oficiálne uvedený spravovaním farnosti 12. augusta 1787 a tak i súvisiaca povinnosti zapisovať matriky. Údaje v matrike z roku 1747 sa dajú charakterizovať spravovaním farnosti okolitými kňazmi. V Lukáčovciach je napr. evidovaná matrika z roku 1701, kde sa nachádzajú záznamy o narodení ašakerťských detí. Ak sa chceme „zadívať“ historický ďalej je dôležité spomenúť faktografický údaj, že v roku 1630 JoanesTelegdinus (farský patrón Lukačoviec – kaločský arcibiskup) dal pripojil farnosť Ašakerť k Lukáčovciam.
Pôvodný gotický rímskokatolícky kostol v Nových Sadoch stál už v rokoch 1520 – 1530 na návrší nad obcou, kde sa nachádza dnešný novosadský cintorín. O dobe jeho vzniku môžeme dnes vysloviť len domnienku, že jeho počiatky mohli siahať až do 13. – 14. storočia. Aššakerť (Nové Sady), Sila i Čab v tom čase totiž patrili pod farnosť Lukáčovce, ktorá bola v rokoch 1118 – 1311 podriadená rytierskemu rádu templárov. Blízkosť obchodnej cesty Nitra – Hlohovec, prítomnosť finančne prosperujúcich temlárov, ako i mincové nálezy oprávňujú domnievať sa, že už v tomto čase relatívnej prosperity (2.pol.13. st. – 14.st.) mohli mať obyvatelia Aššakertu murovaný kostol. Ako vyzeral starý kostol na cintoríne, vieme len zo stručných zmienok v kánonických vizitáciách farnosti Lukáčovce z rokov 1731, 1755 a 1780. Dozvedáme sa v nich, že pôvodný kostol bol v gotickom slohu, mal dve krypty a na jednom náhrobku vo svätyni bol tento nápis: „GeorgiusChyczy de Assa et AblanczKürthmemorsibisuisque pro hereditatesempiternalocavit hoc monumentum. Anno 1690“ ( Juraj Chyczy a AblanesKerti pamätajúc na seby a na svojich, dal postaviť tento náhrobok na večnú pamiatku r. 1690). Na druhej – ľavej strane svätyne sa nachádzala zase druhá krypta s nápisom: „CryptafamiliaeChyczy de Assa et AblanczKürth“ (krypta rodiny Chyczy z Aššu a AblanesKerti). Vie sa, že patrónom, resp. akýmsi „sponzorom“ kostola bola práve šľachtická rodina Ghyczy, ktorá bola sčasti katolícka a sčasti evanjelická. Starý kostol prešiel viacerými úpravami, o čom svedčia zápisy v spomínaných kánonických vizitáciách: napr. bol obnovený zásluhoulukáčovského farára Juraja Görögha v roku 1787 na útraty pani SigismundyGhyczy.Starobylé dejiny pôvodného kostola končia v roku 1839, kedy bolo rozhodnuté opustiť ho kvôli narušenej statike, porušené múry hrozili zosunutím. Veriaci chodievali na bohoslužby do kaplnky v Čabe (stála na mieste terajšieho čabského cintorína), do samotných Lukáčoviec alebo okolitých dedín. Toto núdzové riešenie trvalo dva roky. Veriaci sa potom rozhodli postaviť dočasný drevený kostol, ktorý stál na farskej roli smerom k Čabu. Spomína ho v roku 1894 i SeriesParochiarum et ParochorumArchidioecesisStrigoniensis (Zoznam farností a farárov Ostrihomskej arcidiecézy): „Ecclesialigneainterimalis ad StumSpephanumRegem“ – „Dočasný drevený kostol sv. Štefana Kráľa“. Ale túžby bola iná, silnejšia, postaviť nový murovaný chrám, ktorý by bol dôstojným nasledovníkom starého kostola. Vďaka neuveriteľnej obetavosti miestneho farára Jozefa Schurmana sa táto túžba začala napĺňať v roku 1907, keď bol 20. mája položený základný kameň terajšieho kostola. Už o dva roky stál kostol v celej svojej kráse. Na veľkú radosť veriacich 31. októbra 1909 Dr. Medard Kohl, pomocný biskup ostrihomský, konsekroval nový kostol. O tejto pamätnej udalosti svedčí i zakladajúca listina kostola podpísaná biskupom Kohlom a datovaná: v Aššakerte 1. novembra 1909. na vyjadrenie kontinuity so starým kostolom bolo zachované starobylé patrocínium sv. Štefana Kráľa. Existuje však aj iná interpretácia, že to bola podmienka zo strany uhorských úradov pre štátnu finančnú pomoc na stavbu kostola. Architektúra kostola sa vyznačuje zmesou klasicistického a neorománskeho slohu. Stavbe dominuje mohutná excentricky umiestnená veža. Dva rady majestátnych stĺpov vytvárajú impozantný trojloďový kostol, ktorý ústi do pomerne úzkeho sanktuária uzatvoreného polkruhovou apsidou. Klenbu hlavnej lode z liateho betónu zdobia medailóny s pôvodnými maľbami, ktoré boli zreštaurované v roku 2007. bočné lode majú murovanú tehlovú klenbu. Starý hlavný oltár i oba bočné oltáre sú pôvodné. Pôvodný je i malý oltár s Pietou v kaplnke Božieho hrobu, ktorá sa nachádza v rohu kostola, oproti veži a ktorej pôdorys naznačuje, že mala byť základom pre neexistujúcu druhú vežu. V roku 1915 bol pri kostole, na čestnom mieste pri sanktuáriu, pochovaný farár Jozef Schurman. V roku 1918 bol kostol svedkom neobvyklej drámy, keď sa tu maďarské vojsko pokúsilo zabiť miestneho farára, národného a politického aktivistu Ladislava Ballaya. Za Republiky československej bol v roku 1923 vymaľovaný z darov veriacich a z kostolných peňazí. Vtedy kostol znovu posvätil trnavský apoštolský administrátor Dr. Pavol Jantausch, ktorý prítomným veriacim polichotil, že majú najkrajší vidiecky kostol na Slovensku. Počas druhej svetovej vojny dostal kostol zásah od munície, najmä na čabskej strane. Po vojne bola obnovená fasáda a vymenený kríž na vrchole veže. Interiér kostola bol znovu vymaľovaný v rokun1978 a v roku 2007. Koncom 80. rokov bola vymenená krytina strechy, v roku 1997 zase lavice v kostole. O niečo neskôr bola odstránená kamenná mriežka, ktorá oddeľovala sanktuárium od lode kostola. V roku 1999 bol preliaty stredný zvon, pretože bol presknutý. Terajšie zvony pochádzajú z medzivojnového obdobia, pretože tie pôvodné zhabala rakúsko-uhorská armáda. V roku 2005 boli v sanktuáriu odkryté dve maľby z roku 1923: Zvestovanie a Sv. Cyril a metod. K výročiu storočnice kostola – 2009 bol tak kostol celkovo obnovený zvonku i zvnútra.
